Geografia
Obec Podhoroď leží na východnom okraji Vihorlatských vrchov. Západná časť chotára tvorí severovýchodnú hranicu ochranného pásma Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat. Tvoria ju výrazné kóty – Diel (Ďil) v nadmorskej výške 858 metrov nad morom, Starý čerteš (788m n. m.), Hôrka (599), Sokol (Sokolovec) (628) a Lysá hora – všetky na západnej strane chotára.
Východnú hranicu obce tvoria ďalšie väčšie a menšie vŕšky - Paprtný (Paportnovoj, 621m. n. m.), Veľký Osojík (526), Malý Osojík (441) a Borola (Borolo, 443) napravo od štátnej cesty z Choňkoviec. Od Ruského Hrabovca nás oddeľuje Stežna. Z niektorých miest, napr.: Hradného vrchu (393), Paportnovoho alebo Mihalikovoho môžeme za jasného počasia dovidieť až na pohorie pri slovensko-maďarskej hranici v okrese Trebišov.
V katastrálnom území obce je prírodná rezervácia Lysá. Nachádza sa asi 1,5 km juhozápadne od obce a asi 0,5 km severne od štátnej cesty Choňkovce-Podhoroď. Rozloha chráneného územia je 3,95 ha. Na Lysej rastú vzácne a ohrozené druhy húb, lišajníkov, dub mnohosemenný, kosatec trávolistý a ďalšie rastliny teplomilnej flóry. Na tomto unikátnom území platí zákon vstupu i ťažby dreva. Na opačnom konci chotára, na Stežnej, rastú iné vzácnosti, ako napr.: prasličkovka pestrá, hrachor hladký pravý, vstavač obyčajný, cesnak hranatý, papraď plevinatá a ďatelinovec bylinný. Na flyšových podkladoch pri potokoch v porastoch liesky a zriedkavejšie aj v bučinách vo vyšších polohách rastie chránená prilbica moldavská (Aconitum moldavicum). Výnimočné postavenie medzi rastlinami CHKO Vihorlat má snežienka jarná. Rastie roztrúsene na celom území, avšak jej masový výskyt zaznamenali ochrancovia prírody južne od obce (v Maďarskom lese). Z drevín sú zastúpené buk, dub, breza, jelša, hrab a z nepôvodných borovica, smrekovec a smrek. Vysadené porasty často poškodzuje zver (najmä borovicu), v mladinách ich zase potláčajú pôvodné dreviny buk a hrab rýchlym rastom a hustým zápojom.
Okrem úžitku z dreva obyvatelia (a nielen z našej obce) chodia do lesov zbierať maliny, černice, v minulosti aj lesné jahody, teraz častejšie huby, predovšetkým dubáky, kozáky, ale aj kuriatka, rýdziky, kvočky (nájdu ich len takí hubári, ktorí poznajú stále miesta). Pred rokmi chodili naši otcovia a starí otcovia na lieskovce, šípky a dávnejšie aj na trnky.
Chotár našej obce navštevuje aj veľká plejáda živočíchov. Motýle, žaby, plazy, jastraby, kukučky, ďatle, vrabce, lastovičky, sýkorky a iné vtáky, netopiere, líšky, zajace, srny, jelene a divé svine tu žijú pravidelne a vari sa z Vihorlatských lesov a Bukovských vrchov na hranici s Ukrajinou občas k nám zatúlajú aj iné, napr.: medveď alebo vlk.
V posledných rokoch hniezdi v obci aj rodina bociana bieleho. Pravidelne vyvádza 2-3 členné potomstvo. Bociany sa stali pozoruhodnou zvláštnosťou v tomto nie príliš úrodnom kraji.
Z geologického hľadiska patrí Podhoroď do pieninského bradlového pásma s vápencom a vložkami pieskovca a vápencového pieskovca. Ich vek spadá do obdobia kriedy a paleogénu. Charakteristickým znakom tejto stavby sú vápencové jednotky v severnej časti obce (Hradný vrch), východne a západne od neho sú zložením podobné Kamenky, Hôrka, Veľký Osojík, Malý Osojík a Paportnovoj. Podobne ako Lysá je aj Podhoroďský hradný vrch evidovaný ako prírodná pamiatka. Vystupuje z horského pásma ako bradlový tvrdoš s výrazným geologicko-morfologickým významom. Jeho pôvodná rozloha nebola veľká, len 2,03 ha. Územie tejto vápencovej skaly sa zmenšilo po II. svetovej vojne, keď slúžila ako kameňolom. Pamätníci sa isto rozpomenú, že cesta na Ruský Hrabovec viedla tesne popri potoku popod skalné bralo.
Pôda v Podhorodi nie je výnimočná. Podložie tvoria prevažne horniny mladších treťohôr reprezentované andezitmi rôznej minerálnej sily, najmä v horskej severozápadnej časti. Severovýchodnú časť môžeme charakterizovať flyšovými sedimentami s pieskovcovo-ílovcovými súvrstviami. Aj preto sú naše pôdy hnedé v lesoch i poľnohospodárskom fonde. O nižšej kvalite pôd svedčia aj najnovšie údaje, v ktorých štát uvádza ceny pôdy na Slovensku.
Priemerná cena poľnohospodárskej pôdy k 30. júlu 2004 v slovenských korunách za štvorcový meter bola v Podhorodi takáto:
poľnohospodárska pôda - 1,30 Sk
orná pôda - 1,95 Sk
lúky a pasienky - 1,18 Sk
„Škodoradostným potešením“ pre nás môže byť vari to, že ďalších sedem (7) obcí - Baškovce, Beňatina, Hlivištia, Horňa, Inovce, Ruská Bystrá a Ruský Hrabovec - sú na tom ešte „horšie“.
Katastrálne územie našej obce nie je veľké. Chotár má celkom 1661 ha, z toho je 523 ha poľnohospodárskej pôdy a 25 ha tvorí zastavaná plocha. Takmer 950 ha predstavujú lesy. Vody odvádza rieka Kadňanka, ktorá má štyri hlavné pramene medzi Dielom a Hôrkou. Okrem toho sa do rieky vlieva asi 10 menších potôčikov zo západnej a východnej strany obce. Spojenie dvoch potokov v strede obce pri obydliach Pochaničovcov a Drenkovcov spôsobovalo v minulosti veľa problémov. Pri zvýšených hladinách stúpla voda na sútoku až na úroveň mosta, preliala sa cez brehy, zaplavovala cestu, dvory a záhrady. Nevyregulované potoky často menili svoje korytá a spôsobovali piesočnaté nánosy čím dvíhali hladinu vody. Od 70. rokov sú brehy už upravené a v poslednom období aj ich korytá čistené (aspoň v časti od kameňolomu po sútok s Kadňankou).
Keď zoberieme do úvahy, že podnebie závisí od nadmorskej výšky, expozície svahov, konfigurácie terénu, ročného obdobia a cirkulačných pomerov a všimneme si aj existenciu prevažne bukového lesa, potom Podhoroďčania žijú v prostredí s priemernou ročnou teplotou 7,1 ?C, priemernou júlovou teplotou 17,1 ?C, s priemerným počtom dní s teplotou nad 8 ?C - 150 a priemerným ročným úhrnom zrážok 870 mm.
Napriek tomu, že obyvateľ obce by mohol riecť, „však naša obec je celkom obyčajná, taká ako ostatné, ničím sa nevyznačuje,“ opak je pravdou. Okrem už spomínaných prírodných a historických znakov, je tu ešte jedna zvláštnosť. Podhoroď je obcou, vody ktorej tečú na dve svetové strany a končia v jednom mori. Potoky z východných a západných svahov odvádzajú vodu južným smerom. Za Rozdilom, ako vravia domáci, alebo Stežnou, tečie rovnomerný potok (Stežná) na sever a po necelých 12 kilometroch sa vlieva do Ublianky. Tá sa vlieva do rieky Uh a ten po území Ukrajiny sa po krátkom úseku na našom území pod obcou Stretávka vlieva do Laborca, spolu potom do Latorice a napokon do Tisy. Všetky rieky napokon do Dunaja a to znamená, že potok Stežna takouto okľukou končí svoju ,,tečúcu púť “ v Čiernom mori.
